Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ voľaraz šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:

Ešte sa len Janko Hraško narodil, už sa mu na svete zapáčilo, ale jeho mamka lamentovala:

Hora horičizná, v hore horáreň a v horárni storočný horár mieša kašu. Z chalupy nevychodí, lebo nevládze, zajaca nezastrelí, lebo nevidí, už dávno, dávno oslabol mu zrak. A keď inšie nevie, aspoň kašu varí, o tom húta, že má staroby dosť a synov iba dvoch, ale ani tých niet doma, išli na jarmok kupovať nové baranice.

Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo: kotúľ! - a pustilo sa do sveta. Ide, ide - dáva pozor na skaly a jamy. O skalu by sa roztrepalo, z jamy by sa nedostalo. Ide, ide - stretne raka.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz malé dievčatko. A dievčatko malo starú mamu. Dievčatko bývalo v dedine, stará mama v neďalekej hore.

Žili raz tri prasiatka, ktoré bývali v lese. Vlk trávil celý deň tým, že ich sledoval, pretože ich chcel zjesť!

V bielej murovanej chalúpke žili raz manželia. Neboli ani chudobní, ani bohatí, ale boli veľmi šťastní. Žena a muž sa zahŕňali veľkou láskou. Jeden by urobil pre druhého všetko.

V ďalekom cisárstve býval chudobný chlapec. Volal sa Aladin. Rád chodieval s matkou na jarmok, lebo sa tam odohrávalo veľa zaujímavých príhod a chlapec mohol spoznávať nových ľudí.

Bolo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto...

V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý sa jedine divinou živil. Neďaleko svojho domku mal jazero, po ktorom sa na plťke vozieval,a kde čo zbadal, všetko ulovil.